Je Luther pre nás stále aktuálny? V predvečer 500. výročia udalostí, ktoré sa do dejín zapísali ako reformácia, si túto otázku môžeme položiť i z iného uhla: Ak vezmeme do úvahy, že reformácia priniesla do kresťanstva fenomén štiepenia cirkví a denominacionalizmu (t. j. vzniku čoraz väčšieho počtu menších „rodín“ cirkví – denominácií), stojí za to si ju dnes pripomínať? Máme vôbec čo oslavovať?
Margot Kässmann, bývalá predsedajúca biskupka rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku (EKD), v článku, ktorý si kladie podobné otázky, hovorí, že prakticky všetky pripomienky výročí reformácie či míľnikov Lutherovho života v Nemecku boli silno ovplyvnené dobovými udalosťami a náladami v spoločnosti. Výročie v roku 1617 slúžilo ako určité konfesionálne seba-uistenie tvárou v tvár hroziacej 30-ročnej vojne. V roku 1717 Luther dostal dvojakú tvár, keďže pietisti ho vykresľovali ako zbožného a viere oddaného muža, zatiaľ čo pre stúpencov osvietenstva bol bojovníkom proti stredovekej povere. Luther sa stal nemeckým národným hrdinom v roku 1817, keď bolo reformačné výročie koncipované ako nábožensko-nacionálny festival pripomínajúci si Bitku národov pri Lipsku (1813). V roku 1883, pri príležitosti 400. výročia narodenia, sa zase ocitol v pozícii „otca zakladateľa“ nemeckej ríše, čo bolo ešte prízvukované v roku 1917, keď bol, spolu s Hindenburgom, vnímaný ako spasiteľ nemeckého národa. V roku 1933, keď sa politickej moci v Nemecku chopili nacisti, Luther získal pri 450. výročí svojho narodenia auru Bohom poslaného „vodcu“, za ktorým nasledoval už len jediný ešte väčší „führer“, Adolf Hitler. A zase po vojne, v roku 1946 (400. výročie reformátorovej smrti), bol Luther vnímaný ako nesmierne potrebný utešiteľ nemeckého národa. Rok 1983 sa stal svedkom rivality medzi východným a západným Nemeckom v otázke Lutherovho dedičstva pri príležitosti 500. výročia jeho narodenia, nakoľko v NDR bol Luther interpretovaný ako predstaviteľ ranných buržoáznych revolúcií.
Ako je možné vnímať Luthera a jeho dielo dnes? Čo pre nás znamená reformácia? Domnievam sa, že 500. výročie reformácie nie je len – a ani primárne – príležitosťou na historické zhodnotenie tohto fenoménu a jeho implikácií. Ide skôr o možnosť reflektovať, kde je reforma a reformácia potrebná dnes – a to v cirkvi i spoločnosti. Ako prízvukuje Margot Kässmann, je zrejmé, že v roku 2017 si nemôžeme reformáciu pripomínať, a už vôbec nie oslavovať, inak než s ohľadom na ekumenický rozmer, na dialóg medzi náboženskými tradíciami a na globalizovaný kontext.
Pre návštevníkov nemeckého mesta Wittenbergu, kde udalosti lutherovskej reformácie začali, je počas celého roku 2017 k dispozícii svetová výstava reformácie. Je koncipovaná tematicky do siedmich nasledovných okruhov: spiritualita; mládež; pokoj; spravodlivosť a celistvosť stvorenia; globalizácia a jeden spoločný svet; kultúra; a ekumenizmus a náboženstvo. Toto je nepochybne trefný, i keď rozhodne nie vyčerpávajúci zoznam tém, ktorým ako kresťania musíme venovať serióznu pozornosť, ak chceme zostať verní odkazu reformácie, ktorý býva zvyčajne lapidárne prezentovaný pod heslom semper reformanda, a ak sa chceme verne a relevantne zúčastňovať Božej misie vo svete (missio Dei).
Kenneth Mtata, luteránsky teológ a cirkevný predstaviteľ zo Zimbabwe, túto dynamiku reformácie interpretuje ešte trochu inak, ako špeciálny druh vzťahu medzi „starým“ a „novým“, kde niečo nové jednoducho nenahrádza to staré, ale obe sa dostávajú do vzájomného tvorivého napätia, ktoré následne vedie k premene spoločnosti. Mtata uvádza niekoľko podnetných príkladov ako reinterpretovať tradičné reformačné dôrazy pre súčasnosť, keď napr. zákon vníma ako výzvu vyrovnávať sa s asymetrickým rozdelením moci, evanjelium ako pozvanie byť súčasťou života v hojnosti pre všetkých a Písmo ako dar venovaný celému spoločenstvu, ktorý má byť čítaný a vykladaný vo vzťahu k pálčivým otázkam daného kontextu.
Tento postreh nás privádza k jednej zo základných teologickým axióm, a tou je význam kontextu pre kresťanskú prax i reflexiu. Cirkvi na Západe si ho vo väčšej miere uvedomujú prakticky len niekoľko posledných desaťročí, odkedy kresťania z globálneho Juhu začali preberať plnú zodpovednosť nielen za správu a chod svojich cirkví (bez ohľadu na to, či vzišli z reformácie, alebo nie), ale aj za svoje teologizovanie. Z kresťanstva sa tak konečne stalo skutočne svetové náboženstvo a – metaforicky povedané – reformácia začína pozdvihovať svoj hlas aj na periférii, okraji spoločnosti, a to nielen v geografickom, ale aj spoločenskom, ekonomickom či kultúrnom zmysle. To môže byť nesmierne prínosné a inšpiratívne aj pre nás, západných kresťanov, pretože táto perspektíva viery z globálneho Juhu nám, medzi iným, pripomína, že nesieme zodpovednosť za konštruktívnu interakciu evanjelia s kultúrou, za vzťahy s cirkvami z väčšinového sveta nesené duchom pokory, otvorenosti a súrodeneckej lásky v Kristovi, a za neustále prehodnocovanie úlohy cirkvi v sekulárnej spoločnosti.
Svetový luteránsky zväz (SLZ) si ako tému pre rok 2017 vybral snáď základnú reformačnú tézu, že všetci sme oslobodení Božou milosťou. Ide o slobodu k činu, slobodu k službe. Volá nás k tomu, aby sme boli svedkami dobrej správy o živote v plnosti umožnenom Božím priznaním sa k životu Ježiša Nazaretského – Krista. Aby sme boli zodpovednými občanmi v Božom svete uznávajúcimi plné ľudstvo každého človeka a usilujúcimi o spravodlivosť a pokoj pre všetkých. A aby sme boli ohľaduplnými a dobrými správcami Božieho stvorenia, ktorého sme súčasťou. SLZ tieto dôrazy vyjadruje heslovito prostredníctvom troch podtém: Spása nie je na predaj! Ľudské bytosti nie sú na predaj! Stvorenie nie je na predaj! Tieto tézy, myslím, poukazujú na skutočnosť, že odkaz reformácie je stále aktuálny. Avšak nie v zmysle „rukolapného dôkazu“ v prospech (reformačnej verzie) kresťanstva, ale ako neustála výzva k premýšľaniu a činu, na ktorú sa ako „deti reformácie“ musíme odhodlať. Domnievam sa, že niektoré z ciest, ktorými stojí za to sa vydať v našom teologickom skúmaní i každodennej praxi kresťanského života, sa podarilo naznačiť autorom článkov v tomto čísle časopisu Theologia Vitae. Snáď poslúžia ako dobrý úvod pre naše vlastné premýšľanie i konanie.
Inšpiratívne a požehnané čítanie Vám v menej celej redakčnej rady praje
Pavol Bargár
Odporúčané zdroje: